Predstavenie knihy - Mestská knižnica vo Fiľakove, 18. máj 2017, 16:30
TIBOR KOTEK: KRÍDLA NAD NOVOHRADOM (HISTÓRIA LIETANIA V LUČENCI, BOĽKOVCIACH A FIĽAKOVE)
ANOTÁCIA
Dianie vo vzdušnom priestore Novohradu je len maličkou kvapkou v mori svetového leteckého diania. Tibor Kotek sa v knihe Krídla nad Novohradom pokúsil túto kvapku zaznamenať a zviditeľniť. Nech ostanú v pamäti čitateľov zapísaní tí, ktorí ju tvorili práve tu v Novohrade. Mnohí sa už na svet dívajú z leteckého neba. Niektorým bolo lietanie a parašutizmus koníčkom a potešením. Dosť bolo tých, ktorí sa svojimi výkonmi natrvalo zapísali do tabuliek svetových výkonov. Pre ďalších sa koníček stal povolaním, aby mohli svoje schopnosti dať do služieb spoločnosti. Nezabudnime na nikoho z nich!
Letectvo má za sebou zložitú a bohatú históriu. Z pohľadu času je však len mihnutím oka, veď jeho existencia len o málo prevyšuje storočie. To je len o čosi viac ako dĺžka priemerného ľudského života. Čas uteká. Dni, mesiace a roky odchádzajú. Ľudská pamäť bledne. O to vzácnejšie je, že autor sa v publikácii pokúsil zachytiť aj pominuteľné drobnosti, ktoré odchádzajú s ľuďmi, ich aktérmi.
Majme na pamäti, že dnešok bude včerajškom zajtrajška...
O KNIHE
Viac ako dvanásť rokov trvalo, kým sa spomienky Tibora Koteka na lietanie vo Fiľakove, Lučenci – Ľadove a v Boľkovciach dostávajú k čitateľom. Za tento čas nestratili nič zo svojej aktuálnosti, ani významu pre regionálne dejiny. Ťažiskom knihy je dianie na letiskách Novohradu približne v rokoch 1950 až 2004. Prehľad o povojnovom dianí vo Fiľakove a Lučenci získal aj z rozprávania starších kolegov letcov, mechanikov či parašutistov. Koniec 20. storočia je zachytený už len v skratke, toto obdobie, ako aj udalosti po roku 2004, čakajú na svojho pamätníka.
Text Tibora Koteka balansuje na hrane medzi spomienkami a históriou. Je obrovskou škodou, že sa zachovalo len málo archívneho materiálu. A od roku 2004 sa, žiaľ, navždy stratila už aj časť toho materiálu, z ktorého ešte mohol čerpať autor Krídel nad Novohradom. Nech je to poučením pre ďalšie generácie. O to vzácnejšie je, že sa Tibor Kotek rozhodol svoje vedomosti a spomienky zanechať v podobe ucelenej publikácie, pretože inak by minimálne časť z nich zmizla navždy.
Kniha má 368 strán, je v nej 363 fotografií a v samostatnej časti 38 karikatúr. Spomína sa v nej (a vďaka mennému registru sú ľahko dohľadateľní) viac ako 600 ľudí spojených s históriou lietania v Novohrade.
Knihu vyšla v spolupráci vydavateľstva Miloš Hric a občianskeho združenia Phoenix Lutetia.
UKÁŽKY
Kapitola "Začiatky športového lietania v Novohrade (Fiľakovo)
Prví „letci“ sa na území Novohradu začali grupovať vo Fiľakove. Nadšenci pod vedením O. Vítka, Jelenského, Jozefa Čabu, Štefana Bódiho a Jozefa Jokla sa rozhodli založiť pobočku Slovenského národného aeroklubu. Elán nepoznal nemožné, neuznával prekážky. Pomocnú ruku podal závod Kovosmalt Fiľakovo, ktorého zamestnancami bola väčšina spomínaných nadšencov.
Pobočka dostala klzák a začala s lietaním. Šlo to všelijako, ale ľudia dostali krídla! A to bolo to, o čo sa snažili, prečo bojovali, agitovali, brigádničili. Po lietaní bolo treba klzák vždy demontovať, aby ho mohli uložiť do zapožičanej stodoly.
Pred lietaním ho zase bolo treba dopraviť na „letisko“ a zmontovať. Potom nasledovali lety, skôr niekoľkosekundové skoky, ale už lietali. Po čase bola vybraná vhodná plocha pre budúce naozajstné letisko a začalo sa s budovaním naozajstného hangára. Bola polovica mája 1949. Hangár postavili neďaleko starého kameňolomu Pod červenou skalou. Okrem vykopania základov bolo treba premiestniť asi 120 m3 zeminy. Nemalú námahu vyžadovalo aj zháňanie stavebného materiálu. Celá zastavaná plocha bola veľká 360 m2. Hangár sám mal plochu 280 m2, 40 m2 mala dielňa a takú istú plochu klubová miestnosť. Budova bola dokončená vo veľmi krátkom čase. K dispozícii bola plocha letiska s rozmermi 650 x 375 metrov.
V jesenných mesiacoch, po zbere úrody, sa plocha letiska zväčšila o novo upravených 100 000 m2. Najväčšia dĺžka letiska bola teraz 850 m, šírka 600 metrov. Na severnej strane letiska stáli stromy, ktoré sťažovali manévrovanie pri pristávaní z tejto strany. Došlo k dosť búrlivým výmenám názorov s miestnymi roľníkmi. Nakoniec prišlo k dohode až po zásahu povereníctva dopravy. Letisková plocha bola zrovnaná a zvalcovaná, brázdy boli zavozené, kríky vyrúbané. Povereníctvo dopravy v neskorej jeseni, keď už bolo všetko hotové, pridelilo pobočke SNA vo Fiľakove motorové lietadlo Piper.
Všetky vetrone presťahovali zo stodoly do novotou voňajúceho hangára. Povereníctvo dopravy vzápätí pridelilo Fiľakovčanom aj výkonný vetroň VT-25 Šohaj. V roku 1949 tu teda boli 2 školné klzáky, 2 školné vetrone GB II Bejbina, Šohaj VT-25 a motorový Piper.
Na vetroňoch bolo v tomto roku odlietaných 765 štartov. Plachtári strávili vo vzduchu 59 hodín, 2 minúty a 5 sekúnd. Členovia aeroklubu splnili 2 skúšky stupňa A, 5 skúšok stupňa B, dvaja splnili podmienky pre udelenie stupňa C.
Štartovalo sa zo svahu pomocou gumového lana. Po „vystrelení“ klzák letel niekoľko metrov nad zemou, kopírujúc svah, a pristál. S narastajúcimi skúsenosťami pilotných žiakov bol klzák vyťahovaný vždy vyššie na kopec. Na začiatku výcviku boli nováčikovia najprv len lanom posúvaní na rovine, tzv. šuráky. Neskôr sa už dostali väčším napnutím lana do vzduchu a až potom štartovali zo svahu.
Kapitola Kolegovia s krídlami - anjeli strážni
Zázrak sa udial aj v prípade športovca, neskôr Majstra športu, Pavla Rosíka. Bolo to v roku 1969. Bežný zoskok z 2 000 metrov sa stal dramatickým, keď mal nad parašutistom plesnúť vrchlík padáka. Ten však len vyletel z obalu a neotvoril sa! Ostal čudne schumľaný a pád pokračoval! Pri odhadzovaní vrchlíka sa uvoľnila len jedna strana, čím sa padák, alebo to, čo z neho zostalo, dostal do rotácie. Každou sekundou sa blížil k zemi. Nervy drásajúca situácia sa mala skončiť v nasledujúcich sekundách. Farebná zmuchlanina poskytla pozadie bielemu blesku. Záchranný padák doslova vystrelil nad Rosíka. Skončí sa nervák? Nie, neskončil sa! Len pribudol ďalší chumeľ. Padáky sa do seba zaplietli. Už nebolo čo otvoriť a nebolo kedy! Posledné metre ubehli v mrazivej hrôze všetkých, ktorí situáciu sledovali. Parašutista bol v silone zamotaný, z chumľa mu trčali len nohy, dolu nevidel. Dozorčí doskokovej plochy, hoci bez nádeje na úspech, nezakričal, ale zareval do megafónu: „SPOLU NOHY!“ A buch! Telo bolo dolu a v momente ho zakryl chumeľ z padákov. Každý vedel, čo sa stalo. Bol to hrozný pohľad. Navyše na letisku boli na sústredení branci, ktorí práve absolvovali svoje prvé zoskoky. Klusali k miestu dopadu. Nebol to pohľad pre nich, preto dozorčí cez megafón dal povel čelom vzad a odchod naspäť k hangáru. Sám sa so sebazaprením, bola to jeho povinnosť, pobral k miestu tragédie. Tam už boli dvaja parašutisti, ktorí skákali pred a po Rosíkovi. Ale boli traja! Ten tretí, ktorý tam poblednutý chodil, bol Paľo Rosík! Dopadol na dažďom rozmočený kúsok plochy, dopadol na nohy, lebo chumeľ ho aspoň stabilizoval a počul povel „spolu nohy!“ Bol v šoku a len v noci sa prihlásili bolesti krížov. Až vtedy ho kamaráti dokázali presvedčiť a bol odvezený na celkové zdravotné vyšetrenie do zvolenskej nemocnice.
Neuveriteľné, ale stalo sa! A navyše to nebol jediný takýto prípad. Tri roky predtým, v roku 1966, tiež z výšky 2 000 metrov na podobne zmuchľaných padákoch dopadol pri svojom 909. zoskoku Majster športu Vladimír Zámečník v Prievidzi. Aj toho zachránila rozmoknutá oranica a všetci svätí! Poškodená chrbtica ho na dva roky z činnosti vyradila, ale skákal aj potom, hoci sa musel strážiť a vyhýbať prudkým dopadom.
Kapitola Ľadovo
Aj v Lučenci a okolitých obciach bolo veľa takých, ktorí sa chceli odpútať od zeme, chceli sa naučiť lietať, túžili dostať sa medzi vtáky. Už za prvej ČSR bolo letisko Ľadovo využívané aj vojenskými lietadlami. Počas vojny sa na ňom vystriedali Nemci s Rumunmi. Svojho času bolo letisko označené veľkým nápisom LUČENEC, kvôli orientáciu zo vzduchu. Určitý čas bola v hangári umiestnená munícia. Muničné sklady boli aj v ďalších budovách nachádzajúcich sa na letisku. Do roku 1945 bolo viacero budov zlikvidovaných. Po vojne stál vlastne už len „budúci aeroklubácky hangár“ – budova v tvare L, vedľa nej malý domček a na kopci goniodomček.
Tesne pred koncom vojny sa uvažovalo, že v budove ustajnia kravy. Kvôli zatepleniu bola na pôvodnú betónovú podlahu nanosená zemina do výšky asi 30 centimetrov. Do budovy boli nainštalované válovy. K ustajneniu dobytka nedošlo pre blížiaci sa front.
V roku 1946 bol založený prvý spolok pre lietanie – Slovenský národný aeroklub. Predsedom sa stal Dr. Voda, lekárnik, člen Demokratickej strany. Tajomníkom bol Dr. Katoš Karol, stredoškolský gymnaziálny profesor. Aby sa vytvoril nejaký finančný základ, bol v roku 1946 usporiadaný letecký deň. Celý príjem z leteckého dňa však záhadne zmizol. Až po niekoľkých rokoch ho odhalený vinník vrátil v niekoľkých splátkach. Celý zisk si prisvojil jeden z organizátorov podujatia.
Až do roku 1950 nebola v Lučenci žiadna letecká činnosť. V roku 1950 z popudu vtedajších 22 členov – záujemcov o lietanie, bola podaná žiadosť o vytvorenie aeroklubu. Z Bratislavy prišla obratom odpoveď, že v Lučenci už predsa pobočka založená je. Pre činnosť SNA bolo pridelené letisko Ľadovo – plocha aj stojace budovy. Všetko bolo v dezolátnom stave. Opäť bolo treba rozmýšľať, ako prísť k peniazom. Ako najlepší sa ukázal nápad zorganizovať leteckú zábavu. Sálu dal k dispozícii národný správca Miloš Pohánka s podmienkou, že sa miestnosť dá do použitiaschopného stavu a pripraví sa na tento účel samotnými organizátormi chystaného podujatia.
Sála nebola od skončenia vojny upratovaná. V strede boli na kope do výšky dvoch metrov nahádzané vytrhané parkety, nebola elektrina. Budúci letci dva týždne vynášali odpad, maľovali, založili, vyčistili a vyleštili parkety, urobili provizórnu výzdobu. Osvetlenie natiahol stavebný podnik.
Výzdoba pozostávala z veľkého znaku „C“ (známy okrúhly plachtársky odznak, kde sú na modrom poli nad sebou tri biele čajky). Ďalší odznak bol znakom ARČS. Aj tu bol základom modrý baliaci papier. Ešte hodinu pred začiatkom zábavy organizátori dolešťovali parkety. Pozvánky a plagáty tlačili v tlačiarni Losonczi. Firma požadovala záruku o platobnej schopnosti organizátorov. Keďže peniaze ešte zo vstupeniek neboli, jeden z organizátorov – Ján Kabelka, uhradil požadovanú sumu 1 500 Kčs, ktoré na tento účel, bez vedomia manželky, „požičal“ z domácich úspor. Bol to dosť riskantný krok, návratnosť financií nebola garantovaná. A suma to bola v tom čase naozaj veľká!
Do tanca na zábave hrala trojčlenná dievčenská kapela, účasť obecenstva bola hojná. Ľudia sa pomaly začali spamätávať zo starostí o holé prežitie a chceli sa zabaviť. Zisk zo vstupného (asi 5 000 Kčs) stačil na pokrytie vagónovej zásielky prvého klzáka Honzu, ktorý bol pobočke aeroklubu v Lučenci pridelený.
